Moje nohy sa hýbali stále v rovnakom smere, akoby boli
presne nastavené čo majú robiť. Chladný londýnsky vzduch mi narážal do líc,
ktoré sa sfarbili do červena vďaka tomu. Ulicu osvetľovali vysoké lampi, ktoré
sem-tam preblikli nad starobou žiaroviek. Chodník bol pokrytý vodou z
predošlého dňa, keď celý deň pršalo, dážď búchal o zem v pravidelných
intervaloch, tiekol zvisle dolu oknami kde tvoril dlhé cestičky.
Priťiahla som si kabát bližšie k telu, aby som zaručila istú
teplotu môjmu telu. Kabát sa nalepil na moje telo. Sálalo z neho teplo, čomu
som bola vďačná. Šla som po hlavnej ceste, ktorú lemovali tmavé uličky, kde sa
človek bal vojsť cez deň nie to ešte v noci. Každú noc som odtiaľ mohla počuť
výkriky, prosenia, výstreli, keď som odchádzala z práce. Len z pomyslenia, že
by som tam mala stráviť minutu sa na mojom tele tvorili zimomriavky. Keď som sa
dozvedela, že Lauren skončila v nemocnici, po tom čo si chcela skrátiť cestu,
preto si vybrala jednu z týchto nebezpečných uliciek, mdliem. Vidieť ju ležať
na nemocničnej posteli, obitú, dorezanú a neviditeľne znásilnenú, mám chuť tomu
človeku čo to spravil urobiť to isté ale na konci ho zabiť. Povedala mi všetko.
Ako bola kúsok od smrti keď jej jeden z piatich držal zbraň medzi očami,
predtým ako ju znásilnil, kým ostatný tam za ním stáli a pozerali ako jej
ubližuje. Jediné čo mi nepovedala, ako vyzerali, ani jeden z nich. Neviem kto
to bol a prečo to urobil. A vec ktorú viem tiež je, že ublížili jedinej osobe,
ktorá sa nachádza v mojom živote a je tak dôležitá ako nikto iný. Možno sú
ľudia okolo mňa milý, ale sestra je sestra.
Očami som behala okolo seba aby som mala istotu, že mi nič
nehrozí. S jeden moment som myslela, že niekto za mnou ide a sleduje ma. Keď
som sa tam pozrela znovu, nič som nevidela. Môj pohľad skončil v jednej z
uličiek. V strede uličky stála osoba. Vôkol nej sa točila para, ktorá sa
dostávala von z dier na kanáli. Mesiac osvedľoval jeho chrbát, keď sa týčil
uprostred noci na oblohe. Mohla som vidieť len čiernu postavu, ktorá náhle zdvihla
pohľad. Smaragdové oči sa vpíjali do mojich. Svetlo v uličke zablikalo, mohla
som vidieť hnedé kučeri, ktoré mu kryli čelo. Na jeho tvári sa pohrával
úšklabok. Neuvedomila som si, že moje nohy sa pod náporom strachu zastavili.
Jedna ruka sa vynorila z vrecka jeho čiernych skinny džínsov. Zdvihla sa do
pravého uhla a prsty naznačovali, aby som vošla do uličky a smerovala k nemu.
Ani som sa nepohla. Nemohla som odlepiť nohy od zeme, ani som to nechcela.
Nechcem aby môj život skončil v tejto uličke. Nie dnes, nie teraz, vôbec.
Sklonil hlavu, kučery sa mu hojdali vo vzduchu pod náporom
vetra, ktorý nechcel opustiť dnešné nočné počasie v Londýne ako každú noc. Oči
znovu uprel na mňa, však jeho obočie sa na sekundu zdvihlo a hneď kleslo, pri
opätovnom naznačení chôdze k nemu. Znovu som sa nepohla. Dúfala som, že moje
nohy sa prinútia pohnút, rozbehnúť, urobiť čokolvek len aby som bola v bezpečí
môjho bytu. Nevedela som čo po mne chce, vedela som len, že aj nechcem utrpeť
traumu a možno zranenia, musím sa odťialto dostať preč, ale čo keď moje nohy sa
nemajú k pohybu. Dlhé prsty sa náhle
omotali okolo mojich ramien. Silno mi zovrelo ramená, že zo mňa vyšiel krátky
bolestný výkrik. Moje telo zakrila pred možným osvetlením z ulice vysoká
postava, ktorá jednoznačne patrila mužovi. Jeho silné ruky sa pohli smerom do
uličky spolu s mojimi ramenami. Ramená začali prevahovať moje telo, čo ma
prinútilo spraviť krok do temnej uličky. Ruky neznámeho ma znova tlačili hlbšie
do uličky. Moje nohy začali spolupracovať a kráčali hlbšie a hlbšie po ceste na
miesto, kde sa mi dnes stane niečo zlé. Kráčala som v pravidelnom intervale a
snažila sa výhýbať všetkým dieram, ktoré boli naplnené vodou a nachádzali sa
tu. Zdvihla som pohľad keď som prudko zastavila nad trhnutím rúk čo ma zvierali.
Zovretie zmyzlo, no bola som si istá, že už zajtra sa budú na mojich ramenách
nadzádzať modriny z tolkej sili. Znovu som mohla vidieť smaragrové oči, ktoré
sa vpíjali do mojich hnedých. Ruky sa mi premiestnili na miesto zovretia, kde
som sa začala trieť aby som zmiernila bolesť. Hnedé vlasy mi padali do tváre a
zakrývali výhľad. Muž so smaragdom vloženým do očí si to všimol. Ruka sa znova
vydrala von z jeho džínsov, keď ju zdvihol na úroveň mojej tváre. Približoval
sa ňou k mojej tvári. Zavrela som oči a čakala kým príde bolesť, no
neprichádzala. Namiesto toho som cítila moje vlasy sa hýbať poď niečim tlakom.
Znovu som otvorila oči. Jeho oči uprene sledovali každý pohyb jeho ruky, ktorá
zvierala prameň mojich vlasov a snažila sa ho zastrčiť za moje ucho, ktoré bolo
obsiate piatimi zlatými a striebornými náušnicami. V mojom tele sa nazbieralo
dostatok sili a odvahy, aby som mu vzdorovala. Ruka z môjho ramena vystrelila k
jeho ruke pri mojom uchu. Narazila do jeho. Ostala mu v polohe kde sa zastavila,
vyzeralo akoby sa chystal ma udieť.
"Nechaj ma!" povedala som tým najnahnevanejším
tónom aký som mohla v tomto momente povedať, však stále z neho bol počuť
strach. Muž sa nad mojou reakciou na jeho milé gesto, pre ňho, zasmial a vrátil
pohľad ku mne. Jeho oči naberali čiernz odtieň až úplne stmavli. Zlakla som sa,
to poprieť v tomto momente nemôžem. Jeho veľká ruka sa dostala ku zátilku nad
mojim chrbátom. Náhle som bola hodená do steny jednej z budov ktorá tvorila
túto uličku, v ktorej sa bojím byť. Hlava prudko narazila do steny. Zatočila sa
mi hlava a moje telo smerovalo k zemi. Zem bola mokrá a špinavá. Dotzkom mojich
rúk o zem, aby som zabránila celému dopadu na zem, moje ruky dopadli na sklo.
Nohy sa mi podlomili z opätkov a tiež sa rútili do skla. Jednu z rúk som
zdvihla, aby som skontrolovala hlavu. Prešla som po bolavom mieste a snažila sa
rozoznať farbu na mojich prstoch. Nevedela som či to bola voda, špina alebo
krv. Mesiac mi poskytol dostatok svetla na prsty ktoré boli pokrýté červenou
tekutinou. Zalapala som po dychu pri pohlade na moju krv. Pozrela som sa cez
ruku na cem, kde príve zastali hnede semišové topánky. Boli elegantné a určite
drahé.
Pocítila som tlak na ramene, na rovnakom mieste ako predtým.
Muž ma ťahal preč zo zeme. Keď som stála pevne na mojich topánkach bola som
pritlačené na chladnú stenu, o ktorú som predtým narazila. I keď som mala na
sebe tie najvyššie topánky s opätkom aké vlastním, stále som bola od neho
nižšia, nie o veľa. Ak by som bola bez nich siahala by som mu po hruď, maximálne
po ramená. Jeho telo bolo pritlačené na moje, kým so strachom v očiach som
sledovala zbraň v jeho pravej ruke. Sledoval ju, otáčal s ňou.
"Prosím nie." hlas sa mi pri slove 'nie' zlomil a
pery sa formovali pri každom písmenku no žiaden hlas nevychádzal. Zbraň sa
dotkla mojej klúčnej kosti, kde zanechávala studený pocit. Prudko som zavrela
oči, aby slzy nepadali. Podarilo sa im utiecť z môjho provizorného väzenia a
utekali dolu lícami. Mohla som cítiť ako jedna slza dopadla z mojej brady na
jeho zbraň.
"Ako sa voláš, zlatíčko." Jeho chraplavý hlas sa
rozliehal po uličke. Bol hrubý a autoritatývny, no stále posmešný. Na jeho
tvári sa znovu pohrával úšklabok. Stále sledoval ako sa jeho zbraň pohybuje po
mojich ramenách a krku. Vrátil mi pohľad, spýtavý pohľad, ktorý súrne
potreboval vedieť moje meno.
"N-N-Norah" pošepkala som, že ma nemohol počuť. No
dúfala som, že počul. Bojím sa povedať čo i len písmeno v jeho prítomnosti aby
som nepovedala niečo zle a nedostala guľku do hlavy. Odstúpil odomňa, no len na
sekundu, aby mohol schovať zbraň za opasok jeho džínsov. Prudko narazil telom
na moje, čo ma donútilo vydať zo seba ukrutný ston, čo svečil, že to bolelo.
"Prosím? Nepočul som!" Hovoril s výsmechom do
mojej tváre, kým jeho ruka rozopínala môj kabát ešte viac ako bol až nakoniec
nebol ani jeden gombík prestrčený cez dieru na druhej strane kabátu. Počul moje
meno, len chcel aby som ho znovu povedala a on mohol počuť môj zastrašený tón
hlasu. Mohol počuť ako sa ho bojím, presne to chcel. Chcel počuť akú má nado
mnou moc. Dokázal ma zastrašiť a ja som sa nechala. Musím byť silná a ukázať,
že sa nebojím, aj keď to tak nie je.
"Norah." povedala som dôrazne. Jeho pohľad sa
stretol s mojim. Mohla som vidieť prekvapenie. Znovu sa chcel dotknúť mojich
vlasov a zastrčiť ich za ucho, no moja hlava sa pohla a jasne mu dala najavo,
že nechcem. Odtlačil sa od môjho uboleného tela a otočil sa chrbtom. Teraz som
spozorovala štyroch ďalších čo sa pred mnou týčili výškou. Neznámi sa ku mne
znovu otočil s rukou cez jeho ústa. Druhú mal opretú a svoj bok.
"Ty nebudeš ako ostatné. Vždy sa boja. Každá sa bojí,
okrem teba. Teraz sa cítim zle. Človek ako ja si nevydobil autoritu u dievčaťa.
Vieš kto som? Vieš kde sa nachádzaš? Kde kráčaš?" Prechádzal pár krokov a
potom sa otočil a takto na každú stranu. Keby vedel ako sa ho bojím, smial by
sa. Smial by sa, že som ako tie ostatné a ja nimi byť nechcem. Po dlhom
premýšlaní či odpovedať slovne alebo kývnutím som sa rozhodla pre kývnutie.
Hlava sa jemne potriasla nad zápornou odpoveďou, ktorú som mu dala.
"Som človek, ktorého by si sa mala báť, človek ktorý ti
dokáže spôsobiť slasť ale aj bolesť. Nachádzaš sa na mieste, ktoré je to
najnebezpečnejšie, aj keď to cez deň tak nevyzerá. Kráčaš po ceste, ktorá partí
mne, ktorú som si vybojoval, o ktorej rozhodujem len ja!" Kričal po mne
slová, ktoré sa chŕlili z jeho hrdla, bez prestávky na nádych. Len hovoril.
Zhíkla som strachom keď hlaveň jeho pištole bola nasmerovaná na moje čelo.
Pevne ju držal v rukách. Ukazovák mal pod náporom jeho hnevu nutkanie zmačknúť
spúšť a zabiť ma. Jeho dych bol nepravidelný. Hruď sa mu zdvíhala v
nepravidelných časových rozpätiach. Jeho dych bol natoľko studený, že keď
dýchal nosom bol viditeľný. Rovnako ako ten môj a ostatných štyroch, ktorý za
ním stáli. Jeden z nich mu položil ruku na rameno ruky ktorá mierila zbraňou na
mňa."Mohol by som ťa zabiť, hneď teraz" hovoril to pomály kým
sťahoval ruku pozdĺž jeho tela a schovával zbraň za opasok. Trochu som sa
uvolnila keď mi nešlo tak silne o život ako pred chvílou keď som si už myslela
ako budem v duchu ďakovať všetkým čo som poznala a budem sa modliť aby to bolo
rýchle. Mala som zatvorené oči, pevne,
aby som dokázala ukludniť sema aj môj dych.
"Ešte sa vidíme, zlatíčko." Otvorila som oči keď
som videla ako čaká kým si od neho vezmem moju kabelku, ktorú pevne zvieral
medzi prstami. Siahla som po nej a keď som ju držala, rýchlo som ju stiahla k
mojej hrudi. Zasmial sa nad mojim gestom. Iba som videla ako odchádza hlbšie do
temnej uličky spolu s jeho kumpánmi. Z tochto sa bude ťažké dostať preč bez
bolesti.
Ahoj, tak dávam prolog a ako som sa už predtým rozhodla pri 'I need your love' o podmienky novej časti tak to bude aj tu ;) A keď sa nesplnia podmienky tak príbeh buď prestanem písať alebo pridám ďalšiu časť až vtedy keď sa splnia, takže je to plne na vás. ;)
3 hodnotenia a 1 komentár (minimálne.)
-Minime
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára