I need your love/ 15.kapitola "Si zlý, vieš o tom?"

Prebudilo ma ostré svetlo, ktoré sa náhle objavilo a ohrialo mi tvár. S rukou pred očami som ich otvorila. Videla som mamu, ktorá stála s rukami prekríženými na hrudy, ale jej pohľad bol pokojný, nevyzerala byť nahnevaná.

„Dievčatko moje, je päť hodín poobede, za hodinu prídu kolegovia, takže by si sa mala ísť pripraviť.“ Usmiala sa. Naozaj nebola nahnevaná.Bolo to divné a zároveň super. Nekričala na mňa, takže mi nedunelo v hlave ešte viac, za čo jej mentálne poďakujem.

„Dobre, mami.“ Odokryla som perinu keď odišla, vďaka čomu uvidím moje zápästia.

*FLASHBACK*

Vletela som do izby, avšak stále natoľko potichu aby som nezobudila rodičov.Topánky som hodila na koberec pred zrkadlom, čo spôsobilo menší buchot. Hneď na to sa znova ozývalo ticho, ktoré narušovalo moje vzlikanie.Ťažko sa mi dýchalo nie len z behu ale aj čo som počas toho plakala. Hneď ako som predstúpila pred zrkadlo, zľakla som sa. Dievča, čo sa odrážalo v zrkadle, bolo rozstrapatené, vlasy jej lietali na všetký strany. Oči, ktoré boli dokonale namalované tak už nevyzerali. Spočívali jej po celých lícach a tvorili teraz už suché čiary až smerom ku brade od sĺz.Hrudník sa jej ťažko dvíhal v nepravidelnom tempe. Na krku sa ešte nachádzali stopy po jeho chlípnych perách, či zuboch.Obhliadla som si krk aj bradu. Na brade boli jemné otlačky prstov sfarbené do červena.

Až teraz som si všimla moje zápäsťia. Už teraz boli fialové znaky na míle viditeľné, čomu dopomohli márne pousy vyslobodiť sa. Toto nie som ja..

*ENF OF FLASHBACK*

Odhrabala som sa do svojej kúpeľne, kde som pustila kohútik od vane, ktorá sa začala napĺňať teplou vodou, do ktorej som pridala trochu peny s jahodovou vôňou. Príjemná vôňa sa roztiahla po celej kúpelke. Znovu som sa obrátila k zrkadlu za účelom ochladiť si tvár v umývadle hneď pod ním. Voda mi spríjemnila pocit na pleti a moje horľavé líca sa schladili.

*

Matka mi zapla zips na chrbáte od mojich čiernych „kokteiliek“ do polovice stehien. Zakrývali moje modriny na zápästiach svojimi dlhými rukývmi, avšak moje modriny na krku a brade boli viditeľnejšie ak včera. Vďaka šikovným prstom mojej matky, ktorá dokončila moju prácu s make-upom, neboli už ani vidieť. 

Jedna modrina bola však stále vidieť, no moja pozornosť jej nebola venovaná, nakoľko ju zakrývali moje natočené dlhé vlasy. Matka ma pohladila po ramenách.

"Si tak krásna. Som na teba pyšná." Očividne ma včera nevidela a modriny čo mi zakryla boli od "schodov". Nemohla som jej povedať čo sa včera stalo. Nebola by už na mňa pyšná ale hambila by sa. Možno tak nepôsobí ale aj matka aj otec sú vysoko postavený ľudia, takže ak by sa to dozvedeli, nebolo by to dobre. 

"ďakujem mami." usmiala som sa do zrkadla, kým som sa prehliadala. Nohy boli stále bosé a čakali kým ich obujem do vysokých opätkov zo včerajška. Pri tých topánkam mám spomienky, ktoré by som rada vymazala.

Harry... Ublížila som mu keď som mu nepoďakovala, že sa ma pokusil zachrániť? Alebo mu je to jedno. Nemôže to tak byť keď ma prišiel vyslobodiť od toho blázna, čo sa ma pokúsil znásilniť. Keby som bola slabšia a nenapadlo ma ublížiť tak ako som mu ublížila, dopadlo by to zle a moja teraz už trauma by sa prehľbila do hlbokého a dlhého šoku. 

Z premýšlania ma vytiahol zvonček pri vchodových dverách, ktorý vydával známi zvuk. Sú tu. 

"Ja teda idem. Obuj sa a príď.... Ľúbim ťa." Ešte raz ma pohladila, sama sa upravila a odišla . Len šeptom som dokázala povedať, že aj ja ju. Spod postele som vytiahla topánky a obula ich. Nohy do nich sedeli presne ako mali. Kým som si ich nazula, rukávy šiat sa mi vyzdvihli a opäť ukázali modriny. Vystrela som sa. Nadýchla som sa z plných pľúc a blížila sa k dverám izby. Keď som ich zavrela, začala som sťahovať rukávy a zakryla som modriny.Mohla som počuť ich vrúcne privítanie. Keď som sa dostala na vrch schodov, uvidela som ženu. Mlado vyzerajúcu ženu, už len postavou, no jej vrásky okolo oči svedčili o staršom veku. Mala dlhé hnedé vlasy ktoré mala voľne spustené na ramenách. Červené šaty mala okolo trupu obtiahnuté a sukňa bola volná. Krásne jej sedeli. A hneď vedľa nej stál muž. Jeho plné brucho obopínala košeľa, ktorá bola zastrčená do čiernych nohavíc, stiahnutých opaskom.

"To musí byť vaša dcéra, je prekrásna." Zahliadla ma žena v červených šatách a usmiala sa. Rodičia sa na mňa otočia a obaja sa usmejú. 

"Áno, to je Jamie. Jamie toto je Annie a Robin. Ale pre teba sú to S.." Matka nestihla dopovedať, nakoľko ju prerušila Annie. Už som stále pred nimi.

"Ale, Nemusí nám hovoriť priezviskami, aj tak sa každý voláme inak tak aby sa neplietla, Proste Annie a Robin. Teší ma." Vtiahla ma do objatia. Jej stisk bol príjemný, rodinný.

Venovala mi bozk na líce a odtiahla sa. Robin sa ku mne naklonil , kým mi stískal ruku pevným mužským stiskom. 

"A vlastne, Annie? Kde máš syna? Určite si budú rozumieť s Jamie." Matka sa opýta s uprimným úsmevom.

"Každú chvílu tu bude." Odpovie, kým ideme všetci do kuchyne. Keď prejdem prach dverí do kuchyne, zazvoní zvonček.

"Idem otvoriť!" Ponúknem sa kým stihnú niečo povedať rodičia a utekám cez celý dom, len aby som bola ďalej od konverzácie kolegov. Siahnem po klučke, keď zvonček znova krátko zazvoní. Nahodím úsmev a otvorím dvere. Ten mi však hneď spadne. 

Stojí mi chrtom ale postoj je roznaký ako včera a jeho... kučeravé vlasy.

"Harry..?" Otočí sa za mojim hlasom. Premerá si ma a usmeje sa. 

"Jamie.. ehm.. Ahoj." poškriabe sa na zátilku, predtým ako okolo mňa prejde dnu a ja vdíchnem jeho vôňu.

"Čo tu r.. Počkať to sú tvoji rodičia?" ukážem von z chodby do útrob domu.

"Matka. Iba ona." Otočí sa ku mne. Zavriem dvere a pokrútim hlavou. Znova prejdem okolo neho a znova vdýchnem tú vôňu.

*   *    *

"Harry..! Povedz niečo o sebe."  povie otec , keď prehltne posledné sústo a tým ako posledný skončí s jedlom. Harry zdvihne pohľad z jeho lona, najprv na mňa a potom na otca. Počas večere som si všimla jeho doráňané hánky. Pobil sa? Alebo len od nervov buchol do steny? Je jedno čo z toho je pravda, nechápem tomu. Prečo Ludia keď sú nehnevaný tak sa musia byť alebo nervačiť tak že sami sebe ublížia?

"Neviem, čo také by vás zaujímalo?"

"Venuješ sa niečomu?" utec si podloží bradu rukami a sleduje ho. rovnako ako všetci za stolom.

"Hrám za školu americký futbal.. A ak je vaša otázka za akú tak za tú istú, kde chodí aj vaša dcéra." Okrem pozdravu, teraz Harry hovorí prvý raz. Je tak zdvorilý. Nie ako ku mne, dovolí si hocičo povedať, aj to čo mi ublíži.

 "Tak to sa musíte poznať, však Jamie?" tento raz sa pozrie na mňa. 

"Áno otec." usmejem sa falošným úsmevom.

"No, Jamie, čo keby vezmeš niekam Harryho, niečo mu ukázať. Nech sa môžeme porozprávať o práci v súkromí." som rada, že toto matka ponúkne a už vstávam a s Harrym za sebou odchádzame preč. Zavediem ho hore schodmi a smerujem ku mne do izby. Chcem si len vyzuť tieto topánky a rozvaliť sa na posteľ. Už túto chvôdzu nevydržím a vyzujem ich už v polovici schodov. 

Hneď ako vojdeme ich hodím do skrine a roznako ako ne, sa hodím na posteľ. Harry sa uchechtne a sadne si na parapetu s vankúšmi.

"No.. ehm.. ako sa cítiť po .. včerajšku?" prelomí ticho.

"Neviem." Je moja jediná odpoveď.Slabo prikývne a začne sa hrabať v saku. Hmace si po vreckách až sa dostane do tých vnútorných. Vyťiahne mobil, ktorý patrý mne. Musela som ho tam po tom všetkom nechať. Vyskočím na nohy a schmatnem ho. A hneď začnem kontrolovať všetko na ňom. Čo ak sa mi tam hrabal a niečo niekomu poslal?

"Viem na čo myslíš... Ani raz som sa ho nepokúsil odomknúť." zdvihne obranne ruky akoby som pred ním stála s pištolou v ruke a chystala sa ho zabiť. Prikývnem.

"ďakujem." Rýchlo prejdem do kúpelky, kde vlasy stiahnem do drdola. Prejdem naspäť k posteli kde to je všetko rozhádzané po mojom páde a jeden z vankúšou si dám na moje nohy v tureckom sede. Nevšímam Harryho pozornosť, kým si pozerám všetký upozornenia a správy. Harry sa presunie vedľa mňa. Pozriem na neho až v tedy, keď sa odtiahnem, po tom čo sa mi dotkne nezakrytej modriny. Až teraz so msi to uvedomila.

"Je mi to ľúto.." zloží si ruky do lona.

"Nemám rada ak sa ludia ospravedlňujú za niečo za čo nemôžu." 

Je mi ľúto, že som nesedel na jeho mieste a nespravil ti to ja." povie zo sarkazmom v hlase. zasmejem sa a trafím ho do hrude s vankúšom, vďaka čomu si lahne.

"Si zlý, vieš o tom?" je príjemný pociť sa zasmiať.

Už znova sedí na parapete. Myslím, že moju poslednú vetu nezaregistroval, pretože držal záves na okne a druhú ruku mal v pästi. S nechápavím pohľadom idem za ním a pozdiem von. Už tomu chápem. On je nahnevaný ale ja som šťastná, že tam vidím dotyčnú osobu.

16. kapitola= 1koment a 5 hodnotení.

Snažte sa ;)

-Minime