I need your love/ 12. kapitola "...radšej skladám ako počúvam."

 

Na konci vás čaká vysvetlenie prečo je kapitola tak neskoro, ale teraz len prajem príjemné čítanie :)

hope you like it;)

"No hej, niečo sme "vyhrali"." Povie Harry a naznačí vo vzduchu úvodzovky. Má pravdu, určite to bude nejaká hovadina. Nejaká čokoláda alebo čo.
""V jednom slove?..New York." S Harrym sa na seba pozrieme s nechápavým výrazom. Pozriem sa späť na riaditeľku s otázkou vloženou do tváre. Čo chce povedaťslovom 'New York'?

"Pani riaditeľka, myslím, že mám pravdu ak poviem za nás oboch, že nechápeme." Harry ukáže najprv na mňa a potom na neho. Prikývnem a znova pozrem na Harryho. Jeho oči uprene sledujú riaditeľku, ruky má prepletené a opiera sa o pery, rovnako ako sa jeho lakte opierajú o jeho kolená. Jeho dokonale hnedé kučery sú nesynchronizovane rozhádzané na jeho hlave ako vždy. Smaragdové oči sa mu lesknú a ja si ani neuvedomujem ako o ňom hovorím.
Harry určite cíti môj pohlad na ňom, čo zapríčiní, že sa obzrie na mňa. hneď ako si to uvedomím tak vrátim pohľad riaditeľke.

"Aby som to upresnila, keďže nechápete. Naši školný sponzori sa rozhodli venovať škole 2 miestenky na stáž v New York. A pokial budete šikovný a spolahlivý, môžu vás tam zamestnať. Nevedela som sa rozhodnúť kto si to zaslúži tak som to vyriešila takto. Všetko je už zakúpené a rezervované, takže stačí vám len sa zbaliť a odísť. a samozrejme počkať si do leta." Obaja na seba pozrieme s vyvalenými očami. Harryho pery sa sformujú do úsmevu, predtým čo to isté urobia moje pery. To je úžasné, vždy som snívala o New Yorku. To úžasné, dokonalé mesto mi vyrážalo dych len názvom. Vždy som tam túžila odísť, usadiť sa tam, mať tam svoju rodinu a bývať tam. Budem sa musieť silno snažiť aby ma tam prijali ako pracovníčku.

"A na kolko presne to je?" oslepím od Harryho oči a pozriem smerom k riaditeľke.

"Budete tam na stáži celé leto, 2 mesiace a na konci vám povedia, či vás prijali ako pracovníka, alebo nie." usmeje sa a venuje pohľad Harrymu. Stále neveriacky hladí na ňu,až neskôr skryje s úsmevom hlavu do dlaní. Svojou rukou nasmerujem na jeho chrbát a pohladím ho. Harry je človek od ktorého sa chcem držať ďaleko, ale podľa jeho reakcie verím, že nie som jediná, kto o takomto niečom sníva celý život, čo si pamätá. Je to obrovská možnosť ako pre Harryho tak aj pre mňa.

"Verím vám,že ma nesklamete. Keď mi oznámili, že ste vyhrali vy dvaja bola som aj rada. Obidvaja máte super priemer. Ale teraz by ste už mali ísť, mám ešte prácu so žiakmi ktorý ten priemer nemajú tak dobrý, ak chápete čo myslím." usmeje sa na nás. Vlastne na mňa, pretože Harry je stále schúlený.

"Samozrejme, chápeme."usmev jej opätujem a nahmatám rameno tašky."Poď Harry." chytím ho za rameno, predtým ako sa postavý a bez slova odíde z miestnosti. Toto nebolo v poriadku. Ospravedlním sa za neho a odídem. Čo sa mi stalo? Bol v pohode a zrazu...
Keď výjdem s riaditeľne, Harry je už takmer pri dveroch na odchode zo školy. Rozbehnem sa oproti všetkým žiakom na chodbe a snažím sa ho dobehnuť. Jeho chôdza a zaťaté päste mi hovoria, že je nahnevaný.Nechápem tomu. Bol šťastný, usmieval sa na mňa a zrazu je nahnevaný. Nechápem ako sa mu podarilo tak rýchlo ísť, ale už sa blížil k jeho autu, keď som zišla po schodoch školy. Našťastie všetci sa ešte nachádzali v budove a tu sme boli len ja a Harry, preto po ňom skríknem. Hlava sa mu otočí a kučery hneď za ňou. Zastavý, ale hneď na to sa dá do pohybu. Prevrátim očami a znova sa rozbehnem. Podarí sa mi ho dobehnúť. Našťastie. Ruka sa mi omotá okolo jeho zápästia, ktorým ho ku sebe prudko otočím.

"Čo sa stalo? Prečo si sa najprv usmieval a potom .. teraz si nahnevaný?" spýtam sa ho. Jeho telo sa na mňa prudko otočí a pritlačí ma k jeho čiernemu Range Roveru. Tlačí sa na mňa a jeho lakte sú po stranách mojej hlavy smerom hore. Jeho tvár je blízko mojej, tak, že môžem cítiť jeho mentolový dych. Bije o moju tvár, kým sa snaží od hnevu ho upokojiť na bežnú intenzitu. Jeho smaragdové oči sú pohľadom dolu, na moje pery.

"Som-v-poriadku." povie s malými pauzami stále s hnevom v hlase. pozrie mi do očí. Mám pocit, že jeho tvár sa priblížila o niečo bližšie ku mojej. Nechcem aby ma pobozkal. Mám priateľa a on je človek, od ktorého sa pobozkať nenechám.
Mám pravdu. jeho tvár sa priblíži ešte viac ku mojej a je tesne pred mojimi perami. Nie, Odvrátim pohľadna stranu. Odtiahne sa a opre sa dlaňou o auto. Rukou si prejde po zátilku hlavy, kým mu kučery padajú do čela. môj pohľad klesne na naše topánky.

"Ehm.. Môžem ťa aspoň odviesť domov? Slubujem, že ťa neodveziem hlboko do lesa a tam ťa neznásilním a potom nezabijem." Zasmejem sa nad jeho vetou rovnako ako on. Slabo prikývnem a prejdem na miesto spolujazdca. Vadí mi, že mi nepovedal prečo je nahnevaný. Povedal, že je v pohode ale ja mu neverím. Takto sa nespráva človek, ktorý je v pohode. Takto sa správa človek, ktorý je s niečim nespokojný.
Harry už sedí na svojom mieste vodiča. Naštartuje a už sa vezie von z parkoviska. Hudba v aute slabo hrá, ale môžem počuť a rozoznať pieseň, moja oblúbená.

I need your love 
I need your time
When everyting's wrong
You make it right

Pošepky si spievam mne dobre známu pieseň. Pozerám von oknom, keď počujem, že sa hudba zhlasila.Harry pravdepodobne počul ako si spievam. Otočim hlavu k nemu a vidím, že kým sa pozerá von čelným sklom, na jeho tvári sa drží úsmev, opäť. Ak mám pravdu povedať, keď ho vidím nahnevaného, bojím sa ho.  Je iný.

"Oblúbená?" spýta sa a stále si drží úsmev. Venuje mi sekundový pohľad než oči znova upriami na cestu.

"Hej. Máš aj ty nejakú oblúbenú?" Spýtam sa a otočím sa v sedadle aby som bola priamo otočená na ňho.

"Povedzme, že radšej skladám ako počúvam, ale tiež by som povedal túto." klepká si na volant do rytmu pesničky. Radšej skladá ako počúva. Bolo by zaujímavé počuť niektorú z jeho piesní.
Kým rozmýšlam v aute je ticho a Harry zastaví pred mojím domom.

"No.. ehm.. tak ďakujem za odvoz." odpášem sa a už vystúpim keď sa okno spolujazdca otvorí. Otočím sa a vidím Harryho opierať sa a operadlo s úložným priestorom.
"Vidíme sa teda dnes." žmurkne. "Neprídem po teba?"
"Nie, už sa ponúkala Mag s Joshom" pri jeho mene prevrátim oči." Prejdem sa, tak hádam trafím k tebe" Usmejem sa, zatial čo úsmev z jeho tváre zmizol.

"Očividne ti Josh nesedí. Ale ak by si ho spoznala bližšie, tak.."
"Nie.Ďakujem, stačí mi vidieť ako sa správa k dievčatám a viem, že si s ním nebudem rozumieť. Radšej idem...Vidíme sa." zakývam mu a otočím sa na odchod. Cítim jeho pohľad na mne, preto pridám do kroku a keď prejdem prah dverí, hneď ich zavriem.


Začnem najprv tým, že ste si mohli všimnúť, že som zmenila titulnú fotku.. Tá čo bola predtým, bola na ráchlo robená a táto sa mi viac páčila, takže čo na ňu hovoríte vy?

Druhé. Moje vysvetlenie, prečo je časť po takmer mesiaci. Zo začiatku vždy akoby "zabudnem", že niečo vlastne aj píšem no a potom si uvedomím, že by som už mala niečo nové napísať. To isté sa mi stalo aj teraz. Keď som sa konečne dostala k tomu, že niečo napíšem, prepadla ma tak divná nálada, že som na nič nemala absolútne chuť a nie to už písať poviedku. Povedať pravdu, táto nálada sa ma drží už 2 týždne a vlastne aj táto časť vznikla pod menším tlakom, že už to musím napísať... Niekedy sa mi stáva, že mám takúto náladu vááážne dlho takže ak bude ďalšia časť po takmer mesiaci, je to týmto :)
-Minime